Po mnohom týraní našla rodinu v osade, teraz pomáha druhým

25.3.2015
Danka našla pokoj v osade
Jana Čavojská

„Mnohým veciam doma som nerozumela, ale myslela som si, že to tak má byť.“ Takto premýšľala najmä o bitkách, ktorých sa jej od otca dostávalo hojne. Keď začala chodiť na základnú školu a hrať futbal, trénerom bol jej otec a ona dostávala „otcovské“ aj za prehru, za zlý kop, za všetko... Stále to brala ako bežnú vec.

Raz si počas prezliekania na telesnej výchovesa všimli jej modrny učiteľka. Až vtedy si Danka uvedomila, že ostatné deti modriny na chrbtoch nemajú. Má ich iba ona a... jej mama.

Učiteľka to ihneď nahlásila riaditeľovi a on na sociálku. „Okamžite zasiahli a poslali ma do nemocnice. Mojej mamke poradili, aby sa s mojím otcom rozviedla. No ona nechcela, stále tvrdila, že otec nikoho nebije a že som sa musela iba niekde udrieť.“

Peripetie Dankinho domáceho násilia boli dlhé a kruté, otcove sľuby striedali záchvaty zúrivosti, až napokon skončila v krízovom centre v Prešove. Odtiaľ ju premiestnili do detského domova, no z rodiny za ňou nikdy nikto neprišiel. „Bolo mi veľmi smutno, že nikomu nechýbam, že ma nikto nechce." Raz predsa len prišla babka, otcova mama. „Skoro na kolenách prosila riaditeľku, aby si ma mohla zobrať domov, veľmi plakala, no riaditeľka bola neoblomná.“

Prišla o syna

Povedala, že otec si neprial, aby si Danku niekto zobral. Danka je teraz druhýkrát vydatá. Aj prvý manžel bol Róm, ale okrem synčeka Zdenka naňho peknú spomienku nemá. Kradol, takže bol pravidelne vo väzení a jeho matka vyhodila Danku aj s malým na ulicu. Najprv sa rôzne pretĺkali, ale keď jej chceli odobrať syna, nakoniec svokra súhlasila a zobrala si ho do opatery.

„Bolo ťažké nechať jej Zdenka a odísť preč, veľmi ťažké. No povedala som si, že musím byť silná a urobiť všetko pre to, aby som si ho mohla zobraťspäť.“ Vycestovala za prácou do Čiech a tam sa zoznámila s rómskymi rodinami z Levoče. „Jedného dňa za nimi prišla na návštevu ich babka, ktorá si ma zobrala so sebou. Povedala mi, že idem domov.“

Až v Levoči prvý raz pocítila, čo je to skutočná rodina a život v rómskej komunite. „Zrazu som bola Danka, ktorá sa naučila po rómsky, ich zvyky, kuchyňu...“ Pretože na Slovensku sa jej nedarilo dobre zarábať, vrátila sa opäť do Čiech. Vtedy sa zoznámila so svojím terajším manželom Jankom, ktorý bol z Giraltoviec.

Pri ich prvom stretnutí ju chcel vyhodiť z miestnosti, lebo nebola Rómka. Až keď mu kamaráti povedali, že žije v rómskej rodine, začalo sa ich pravidelné stretávanie. „Bola to láska ako hrom! Janko bol milý, priateľský, pekný a dobrý,“ hovorí Danka. 

Zbil ju pred súdom

V Česku pracovali spoločne poldruha roka, keď znovu otehotnela. Dcérka Danielka sa napokon narodila s otvorom medzi predsieňami v srdci a bola veľmi chudokrvná. Tri týždne jej podávali transfúziu, lebo zomierala. Zachránili ju, a keď jej bolo už lepšie, išli domov.

Danku akoby prenasledovalo násilie. Ešte ani nezabudla na to, ktoré na nej páchal otec, začala ju biť a vyháňať z domu svokra a ešte si aj robiť nároky na vnučku. „Keď ma vyhodila, odišla som do Levoče a hneď som podala žiadosť na súd, aby mi dcéru dali do opatery. Na pojednávanie sa dostavil aj Janko, ktorý ma rovno pred súdom zbil. Na moje šťastie to videla sudkyňa a na druhom pojednávaní mi dcéru zverila do opatery.“

Janko si však zrejme uvedomil, čo stratil, a často ich v Levoči navštevoval. Napokon tiež začal pracovať v Čechách. „Keď mala malá osem mesiacov, musela absolvovať operačný zákrok, po ktorom jej ostali trvalé následky. Svokra za nami tiež začala chodiť na návštevu stále častejšie, až sme sa napokon všetci spoločne vrátili do Giraltoviec.“ V domácnosti sa všetko urovnalo.

Po čase mali v osade stavať domy nízkeho štandardu a Danka sa chcela osamostatniť. Zašla za primátorom a ten ju vzal na aktivačné práce. S Jankom sa vzali, asi rok na to dostali byt, na ktorom manžel musel odrobiť časť práce, aby naň mali nárok. Robil to s veľkou radosťou, lebo vedel, že to robí pre rodinu. 

Pohreb nestihla

„Žijem v osade už šiesty rok a môžem povedať, že si na mňa ľudia zvykli.“ Je to aj vďaka práci asistentky osvety zdravia, ktorú vykonáva. Konečne sa jej teraz žije lepšie. „Verím, že všetko zlé už naozaj pominulo. Aj vďaka dobrým ľuďom tu v osade, ktorí mi pomáhali a pomáhajú dodnes. Dúfam, že aj svojou terajšou prácou im to budem vedieťsplatiť.“

Danka sa tiež stretáva so svojím synom Zdenkom, ktorý ju uisťuje, že je mu dobre a že si na rómsky spôsob života zvykol. Len z jedného je smutná. „Pred časom som sa dozvedela, že moja babka z otcovej strany zomrela. Keď zomierala, chcela ma mať pri sebe. Je mi veľmi ľúto, že som pri nej nebola.

 

Autor: Zuzana Pálošová
Foto: Jana Čavojská
 

Text bol publikovaný v mesačníku Nota Bene (máj 2014)